Choď na obsah Choď na menu
 


I. KAPITOLA - Dve hrdličky...

 

 


 

Ak sa nudíte, môžete si prečítať môj krátučký román.

Do komentárov napíšte, či mám písať ďalej, alebo nie. :)

 

 

Konečne piatok.

Posledných desať sekúnd do konca nemeckého jazyka, poslednej hodiny triedy 8.B. Všetci sedia ako na ihlách. Počuť iba tikanie hodiniek. Tik-tak, tik-tak..Crrrrrrnn! Školský zvonček sa rozzvonil a všetci sa presunuli ku skrinkám.

 

„Ani si neviete predstaviť, ako sa na dnes teším!“ zvolala Ráchel, moja najlepšia priateľka a susedka, keď si obliekala bundu. Hnedé vlnité vlasy si uhladila a prehodila do zadu. Dnes mala na sebe svoje obľúbené červené nohavice a modro-bielo pásikavé tričko. Dopasovala k tomu sivý šál a červenú čiapku.

„Ale áno, ja viem. Dnešok bude proste dokonalý,“ usúdila Bella, naša stále snívajúca kamarátka. Ani ona nevyzerala zle. Rifľové šortky, slabo ružové tričko a rifľová vestička. Ja som mala oblečené biele tričko, rifle a baseballovú bundu.

„Máš pravdu. Najskôr párty v škole a potom prespávačka u Mishel! Jupííí!“ zvolala som.

Tak veľmi som sa na dnes tešila! Už sa neviem dočkať, kedy si oblečiem tie úžasné nové šaty, na ktoré som čakala mesiac! Ale vyplatilo sa! Dievčatá mi povedali, že v tom vyzerám úchvatne. Sú to čierne šaty bez ramienok, spredu po kolená, zo zadu o niečo dlhšie a po pás sú vybíjané. Sú proste úchvatné!

„Bude párty, bude párty!“ začala si vyspevovať Ráchel a ja s Bellou sme sa k nej pridali.

„Dievčatá! Niektoré triedy majú ešte hodinu! Môžete byť aspoň trocha tiššie?“ povedal učiteľ, prezívaní ako Číčo. Učí nás matiku. Vždy si z neho celá trieda robíme srandu. A on potom exploduje ako nejaká sopka. Je to zábava, teda až pokiaľ nám nepodáva zápisy..

„Vlastne, my z Rose sa ponáhľáme na výtvarku,“ povedala rýchlo Ráchel.

„A ja mám dnes ešte volleyball,“ dokončila konverzáciu Bella. Presunuli sme sa pred bránu školy a tam sa rozlúčili s Bellou, ktorá povedala: „Tak ahojte, ja ešte idem do obchodu, dokúpiť si veci na párty.“

„Nemáme ísť s tebou?“ spýtala som sa. Bella pokrútila hlavou a so smiechom povedala:

„Nie, nemusíte. A navyše máte výtvarku a kým ja si niečo vyberiem, už bude dávno po párty i prespávačke!“

„Okej, ako myslíš,“ povedali sme s Ráchel naraz. Niekedy je to naraz hovorenie divné. Akoby sme vtedy mysleli na to isté. Možno sme fakt nejaké tajné sestry, len o tom nevieme.  Celú cestu sme s Ráchel mlčali. Keď sme prechádzali našou ulicou, prešiel popri nás chalan v čiernych nohaviciach a tyrkysovej kockovanej košeli. Dopasoval  k tomu tyrkysové tenisky a čiernu kravatu.

„Ahoj Ráchel,“ pozdravil sa.

Bolo mi to divné. Ona ho pozná? Zaostrila som pohľad cez svoje okuliare. Aha! Už viem kto to je! Určite je to ten jej kamarát z dectva. Áno…hnedé vlasy, prenikavé oči atď.

„Ahoj Luke..už sme sa dlho nevideli, čo máš nové?“ spýtala sa Ráchel.

„No všeličo možné a ty?“

„Hm…tiež..ako sa má tvoja maličká sestrička?“

„Vynikajúco..a čo tvoja sestra Sarah?“

„Tiež dobre..“

Bože..cítila som sa fakt hlúpo. Ako nejaký osamelý strom uprostred cesty. Už ma to fakt nebavilo. Ešte dlho tu budú rozoberať svojich súrodencov? Čo to robí Ráchel? Prekračuje si z nohy na nohu, hryzie si do spodnej pery a pramienok vlasov si natáča na jeden prst. Ale nie! Zbláznila sa? Toto poznám. Čo jej načisto preskočilo? Okej, už mám toho dosť! Zakašľala som. A tak poriadne silno a nazúrene aby sa Ráchel spamätala. Ten jej „kamarát“ Luke sa otočil, ale Ráchel sa na ňho ďalej pozerala ako na zjavenie. Usmiala som sa i keď som mala 100 chutí Ráchel jednu vraziť. To, že sa do ňho buchla mi neprekáža, ale je mi to všetko také..nepríjemné. Oni dvaja si hrkocú ako nejaké dve hrdličky a ja tam iba tak stojím a čumím do blba ako hlupák. No veru že, keď sa mi Ráchel nabudúce dostane do rúk, neskončí to dobre!

„Och Ráchel, je mi to ľúto, ale pred chvíľkou mi volala mama, že mám prísť domov. Vraj k nám prišla babka.“ povedala som nenápadne.

„Veď ti ani nezvonil telefón!“ nástojila Ráchel. Toto nie je možné! Keď jej hovorím niečo veľmi dôležité, vôbec ma nepočúva! Ale ak sa z niečoho snažím vykĺznuť, tak má zrazu uši ako slon! Rozhodla som sa, že jej za to dám poriadnu príručku.

„Mám nastavené tiché zvonenie. Ale teraz už naozaj musím ísť. Netrápte sa, vy si tu zatiaľ môžete kľudne hrkotať, držať sa za ručičky, vy moje dve, zamilované hrdličky! Pápáá!“ povedala som a poslala im vzdušný bozk. Je mi jedno, že si ten chlapec teraz myslí, že mi totálne šibe, ale stálo to za to! Mali ste vidieť Ráchelin ksicht! Bola červená ako jej nohavice! To bolo také malé ponaučenie pre ňu. Nemala si ma rozzúriť Ráchelinka moja! A teraz sa musím iba dostať domov a toto víťazstvo poriadne osláviť čokoládovou hostinou! Vooouu!

 

-obrazkydd.jpg

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:)

Ria002,13. 3. 2013 20:21

páči sa mi na tom že je tam zachovaná dievčenskosť..naozaj pekný román by z toho bol :)

Re: :)

*N*,13. 3. 2013 20:27

Ďakujem :) Som rada, že sa tebe i Gabriele páči :)

piss dalej!

gabriela,11. 3. 2013 17:54

je to velmi pekne! piiiissssss dalleejj plsssss! :)