Choď na obsah Choď na menu
 


9. ČASŤ - Priateľstvo či láska?

15. 3. 2013

Niall: Spolu so Cher som stál v komere na upratovacie potreby. Veľmi dobre som vedel, čo urobím..veď dnes je predsa prvý apríl!

Zobrali sme všetko, čo budeme na upratovanie obývačky treba. Cher šla otvoriť dvere. Po chvíli povedala:

"Niall..čo by si robil ak by sme sa zasekli v malej komore na čistiace potreby?"

"Čo je to za hlúpu otázku? Niečo také sa predsa nemôže stať.."

"No..myslím, že môže. Asi sme sem uväznení."

"Čože? Ukáž..skúsim to ja," povedal som zmätene a pokúšal sa otvoriť dvere. Nijako sa nepohli. So Cher sme sa ešte chvíľu pokúšali dostať von a tiež sme volali o pomoc ale nič sa nestalo. Ako keby v dome nikto nebol. A nikto z nás nemal pri sebe telefón. No super! Sme tu sami uväznení a ostatný sa niekde flákajú vonku, po luxusných reštikách a ja ešte neviem kde. Cher si sadla na zem a rozmýšľala. Ja som tiež tuho uvažoval. Ako dlho môže človek vydržať bez jedla? Predpokladám, že v mojom prípade asi iba 5 sekúnd..:D Potom som povedal:

"No..myslím, že sa stadiaľ tak ľahko nedostaneme..ale ak sa mám priznať som rád, že som ostal uväznený práve s tebou.." pozrel som na Cher, ktorá sa usmiala a objala mňa. Potom si znova sadla a ja som od zlosti kopol do krabice, ktorá bola pred nami. Pohla sa o kúsok a ja som videl nejaké dvierka. Zakričal som:

"Cher, poď sem rýchlo myslím, že som našiel cestu von!" Cher ku mne rýchlo pribehla a pomohla mi odtlačiť krabicu plnú haraburdov. Uvideli sme padacie dvierka. Cher sa na mňa pozrela očami plnými strachu a ja som povedal:

"Dobre teda, idem prvý.." Otvoril som ich a pomaly som zišiel rebríkom. Bola tam tma ako v rohu, ale pomocou hmatu som nahmatal ďalší rebrík vedúci hore. Počkal som kým aj Cher zliezie dole. Síce tam bola tma, ale videl som ako sa na mňa pozerá.

"Prestaň sa na mňa takto pozerať, neboj dostaneme sa stadiaľ," povedal som.

"Ako to môžeš vedieť?" povedala namosúrene.

"Proste mi ver..a vieš, čo? Keď sa stadiaľ nedostaneme, možeš mi zjesť všetko, čo mám vo svojej tajnej skrýši."

"Lenže, keď sa stadiaľ nedostaneme, tak potom ako.."

"Cher, už ticho, jasné? Vidíš, ten rebrík? To je naša cesta hore, takže si zavri svoje ústočká a lez hore.."

"Ale ty prvý.." povedala neisto.

"Keď už iba to ti chýba k šťastiu," povedal som smiechom a už som sa šplhal po ďalšom rebríku. Otvoril som padacia dvierka a vyliezol hore. Octitol som sa v skrini. Počkal som na Cher a spoločne sme otvorili skrinu. Boli sme v špajzi.

"Zdá sa mi to, alebo sme v špajzi?" spýtal som sa nechápavo.

"Nezdá, ale už dosť rečí. Mali by sme okamžite začať upratovať lebo ak Liam uvidí, že sme nič nepopratali zabije nás. Alebo skôr ja zabijem teba. Vieš aký som mala strach, že sa už nikdy nedostaneme von?"

"No ták Cher, nepáčilo by sa ti byť so mnou niekde zavretá až do konca nášho života?"

"Ak by si bol takýto tak nie.." 

"Prepáč mi to, ale..naozaj nebol dôvod na paniku. To miesto som dobre poznal. Keď sme sa sem s chlapcami prisťahovali, preskúmali sme každučký kút v tomto dome a samozrejme, že nemohla chýbať ani naša tajná skrýša.."

"Čože? Ty si tú skrýš poznal? A ja som si naozaj myslela, že zomrieme! Niekedy mám chuť len tak na teba skočiť a poriadne ťa zmlátiť.." povedala Cher podráždene.

"Tak prečo to neurobíš teraz? Sme predsa v špajzi..aj tak som si chcel urobiť šialený prvý apríl..," zasmial som sa, otvoril dvere a začal utekať. Cher ma začala naháňať. Vyšiel som vonku z domu a zobral hadicu, na polievanie trávniku. Cher urobila to isté. Začali sme sa striekať a blázniť ako šialený. Bolo to celkom podobné ako pri bláznení s chlapcami. Lenže s ňou to bolo celkom iné. Ako keby sme boli na svete iba my dvaja. Len ja a ona..

Cher: Naozaj som sa bála...a Niall si robil iba srandu. Mala by som sa hnevať, ale nie, ja sa miesto toho poddám šialenosti a robím somariny u nich na záhrade. Ale vážne, čo u nich ešte robím? Mala som byť už dávno doma! Jake už isto umiera strachom..ach jasné, Jake je teraz niekde s tou fiflenou. Úplne som na to zabudla, pri tom všetkom, čo sa stalo. Ešte stále som stála pred hosťovskou izbou, voda zo mňa kvapkala - kvap, kvap..

"Hej, žiješ?" strhol ma z tuhého premýšľania známy hlas.

"Ehm, čo? Jasné, len som sa trocha zamyslela.."

"To vidím..a keď ide o to, čo som urobil, naozaj ma to mrzí. Myslel som, že to bude zábavné..ale zrejme som ťa poriadne vydesil. Naozaj, prepáč. Niekedy sa správam ako totálny idiot," ospravedlňoval sa Niall a oprel sa vedľa mňa o stenu.

"Ty si idiot Niall, ale môj. Idiot s nádhernými blond vlasmy, modrými svietiacimi očkami a úžasným objatím," povedala som s úsmevom a potom sme sa ešte dlho šantili a obímali uprostred chodby. Nakoniec sme sa šli prezliecť a usušiť. Ešte sme museli upratať všetko, čo sme urobili. Zdalo sa mi,  že to trvá večnosť. Po namáhavom upratovaní som sa rozvalila na gauč. Niall šiel do kuchyne. Potom som si ku mne prisadol a nesmelo povedal:

"Len som tak uvažoval...či by sme spolu nešli na bassebalový zápas...a potom len sa tak poprechádzať po parku..," pozrel na mňa psími očami. Všimla som si, že bol v rozpakoch. Ja som sa však nedala vyviesť z miery a s úsmevom mu odpovedala:

"Jasné, pôjdem rada."

"Tak zajtra o tretej, po teba prídem," povedal veselo. Začínal si hrýzť do pery..ja som si natáčala vlasy na prst. Tie rozpaky sú asi nákazlivé! Sedeli sme tam ešte dlho, počúvali sme tikanie hodiniek a keď sa nám naše pohľady stretli obidvaja sme rýchlo odvrátili zrak. Už to nebolo ako predtým..mala som pocit, že naše priateľstvo sa začína meniť na niečo viac......

NA LÁSKU!

 

179965_375310799198183_693937206_n.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.