Choď na obsah Choď na menu
 


4. časť - Keď si myslíme, že je všetko stratené..

Ketrin:

Ešte stále som tomu nemohla uveriť..mala som takú veľkú šancu a..nakoniec mi ju zoberie nejaký milionár, ktorý ma peňazí vyše hlavu, zatiaľ čo ja sa topím v dlhoch..stála sm pred svojím "úžasným" bytom a pod rohožkou som si všimla akýsi papierik. Bol to list..a pre mňa! Zostala som stáť s ústami otvorenými dokorán..od koho asi môže byť?! Dôkladne som si prezrela bielu obálku. Snažila som sa zapamätať si z neho každučký detail..veď..možno mi tento list zmení život! Ruky sa mi zatriasli. Zatvoila som oči. "Prosím, nech je ten list od Zayna..prosím!" modlila som sa v duchu. V rukách som pevne zovrela obálku a pomaličku ju otovrila. Vybrala som biely papier a začala čítať.

 


Ketrin Marinová,
žiadame vás, aby ste do troch dní zaplatili sumu 1 000 000€, inak budeme donútení, vás z tochto bytu vysťahovať! Toto je posledná upomienka!

 


Zamrkala som očami a snažila sa potlačiť slzy. Naozaj som bola taká hlúpa a myslela si, že ten list mi zmení život? Alebo skôr, že je od Zayna? Ten už  na mňa určite zabudol..teraz je šťastný muzikant s krásnou priateľkou a možno už pomaly plánujú spoločný život. Oprela som sa o dvere a sputila sa na tvrdú zem. 1 000 000€? Takmer posledné peniaze som dala tomu chlapíkovi..myslela som si, že vyhrám! Ale..nestalo sa tak a teraz musím poriadne zamakať a zaplatiť účty, inak skončím na ulici. Kde však zoženiem toľko prachov?  Mám ešte nejaké peniaze v šuflíku pre prípad núdze, ale..určite to nebude stačiť. Z ošarpanej kabelky som vytiahla klúč a zúfalo som sa ho snažila strčiť do kľúčovej dierky. Bola som však rozrušená a ruky sa mi strašne triasli, takže sa mi to podarilo až na 10-krát. Rýchlo som otvorila dvere, hodila tašku aj kľúče na zem a rýchlo sa rozbehla ku malej komode, ktorá sa už pomaly začínala rozpadať. Potiahla som rúčku a prvá zasúvka komody, sa rýchlo vytiahla. Takmer na mňa spadla. Zobrala som do rúk zložený pár hrubých ponožiek a rýchlo do nich nakukla. Síce neboli moja veľkosť, ale aj tak, pre mňa v tú chvíľu znamenali strašne veľa. 10, 20, 30,..40 a nejaké drobné. Uff...10, 20,..počítala som pomaly, aby mi nič neuniklo. Dúfala som, že tu budem mať aspoň 4 stovky a nie 50€!

"Do riti!" zakliala som nahlas. Päsťami so udierala do starej, drevenej komody, akoby mi to mohlo nejako pomôcť. Hodila som sa na posteľ a zúfalo sa snažila prísť na nejaké racionálne riešenie. Žiadne ma však nenapadlo.
To znamená, že..som na tom čím ďalej, tým horšie. Na začiatku bohatá dievčina s milujúcimi rodičmi a hrbov priateľov a teraz..zúfalá bezdomovkyňa bez vzdelania, peňazí a nejakej osoby, ktorá ju má aspoň trocha rada. Zobrala som špinavý vankúš, teraz mokrý od slz a z plnej sily som ju hodila do jednoduchej vázy s kvetmi, ktoré už aj tak boli zvädnuté. Toto bola moja jediná dekorácia, v mojom malom byte. Jediná farebná vec, v mojom "úžasnom" živote..
Vankúš zasiahol vázu, ktorá sa automaticky zvalila na tvrdú dlážku. Váza sa rozbila na milión maličkých kúskov a kvety ju bezmocne nasledovali. Takto nejako vyzerá môj život...je robitý na obrovské množstvo maličkých kúskov, ktoré nie a nie dať znova dokopy.
 Zrazu som mala pocit, že si už nezaslúžim žiť. Že si už nezaslúžim dýchať čerstvý vzduch a pozerať sa na okolitý svet. Mala som pocit, že môj život musím, čo najrýchlejšie ukončiť. Aj tak nebudem nikomu chýbať. Nemám rodičov, priateľov..tetu už nezaujímam a Zayn? Ten na mňa isto zabudol..
Vstala som z postele a utrela si slzy špinavé od lacnej špirály. Vybrala som sa do kúpelne. Otočila som kohútikom na vani. "Nech aspoň umriem čistá od všetkej tej špiny, ktorú v sebe nosím.." pomyslela som si. Posledný krát som sa pozrela do zrkadla. Nahla som sa k nemu a dýchla naň. Potom som zobrala kúsok trička a poutierala ho. Dívala som sa na svoje hnedé vlasy, už s vyblednútým ružovým pramienkom. Vyzliekla som si jednoduché džíny a tričko a nechala som ich spadnúť na zem. Vliezla som do malej vane a ešte chvíľu som nechala tiecť vodu z kohútika. Potom som ho zastavila a nadýchla sa. Zapchala si nos a ponorila sa. Bez dychu som vydržala asi 2 minúty a potom som sa vynorila. Do rúk som zobrala žiletku a pripravila sa na to najhoršie..držala som ho tesne pri žile na ľavej ruke.
"Už ďalej nevládzem pokračovať!" vykríkla som a poriadne potiahla žiletkou na ruke. To čo som cítila, bola neopísateľná bolesť. Mnohokrát pred tým, som sa už jemne rezala na ruke a tak si vybíjala zlosť, miesto toho aby som kričala na tetu a ľudí okolo seba. Ale toto..toto bolo niečo strašné. Z celej sily som sa pokúsila spomenúť si, aké to bolo keď som ešte žila sovj bezratostný život s mojimi rodičmi. Aké je nebo? Existuje vôbec? A keď áno, budú tam aj mama a otec? Snažila sa neprestaň premýšľať, ale bolesť, ktorú som cítila bola silnejšia. Sledovala som ako tuny mojej krvi kvapkajú a sfarbujú krištáľovú vodu do červena. Už som sa pripravovala na najhoršie keď v tom..

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.